Pomoc klientovi charakterizujú ako rešpektujúcu, príjemnú a užitočnú aktivitu, ktorú realizujú v spolupráci so sociálnym pracovníkom.
Sociálna pomoc – aktívna spoluúčasť sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote klienta.
-je určená občanom, ktorí sa dostali do situácie sociálnej odkázanosti a nemajú prostriedky, alebo schopnosti zabezpečiť sebe, alebo svojej rodine základné životné potreby. Zákon túto situáciu definuje ako stav hmotnej a sociálnej núdze.
Hmotná núdza – je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené zákonom. V tomto prípade ide o situáciu chudoby, do ktorej sa najčastejšie dostáva občan, ktorý je dlhodobo nezamestnaný, nemá pracovný ani iný príjem napr. dôchodok.
Sociálna núdza – je stav, keď si občan nemôže zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, domácnosť, alebo kontakt so sociálnym prostredím, najmä vzhľadom na vek, sociálnu neprispôsobilosť, alebo stratu zamestnania.
Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva, človek na prežitie potrebuje pomoc rodiny,či skupiny.
Pomoc bola súčasťou života ľudí už v najstarších dobách a to predovšetkým v súvislosti s určitým druhom ohrozenia, napr. choroba, agresia.
K najstarším situáciám, ktoré boli vnímané ako dôvod pre poskytnutie pomoci patrili : osirenie, ovdovenie, teles.postihnutie, chudoba.
V agrárnej spoločnosti medzi typické formy pomoci patrili pomoc a podpora na primárnej báze, išlo predovšetkým o chudobu, ktorá ako problém malej soc.skupiny bola riešená familiárne, pričom do pomoci sa zapájalo celé príbuzenstvo. Počet odberateľov pomoci stúpal, čo spôsobilo, že poskytovanie pomoci sa začalo verejne organizovať.
V stredoveku boli vytvorené 2 formy poskytovania pomoci :
•spontánna a osobná pomoc – dávanie almužny
•organizovaná pomoc – pre ľudí, o ktorých sa nedokázala postarať rodina / siroty, chorí/
Prvé organizované inštitúcie orientované na poskytovanie pomoci boli špitály, boli určené ľuďom, ktorí sa pre svoje postihnutie / telesné al. duševné/ nemohli živiť ani žobraním.
Špitál poskytoval stravu, ošatenie, ošetrenie, duch.útechu. Zo začiatku špitály vznikali hlavne z podnetu cirkvi, neskôr dohľad prebrala mestská vrchnosť a soc.starostlivosť poskytujú najmä 4 veľké skupiny :
-kostoly(almužny pred kostolmi)
-kláštory
-rády(johaniti, templári, Rád nemeckých rytierov, …)
-zámožní jednotlivci
Rozširujúce sa kresťanské učenie postupne formuluje pomoc blížnemu ako cnosť a zapracováva ju do pravidiel správania.
Pomoc sa teda najskôr diala individuálne, neskôr sa začala organizovať a jej jednotlivé formy sa profesionalizovali, utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania
ako : lekár, ošetrovateľ, psychológ, psychiater, terapeut, poradca, soc.pracovník. Ich výkon je dnes riadený prísnymi pravidlami, o ktorých rozhodujú profesionálne zväzy / asociácie, komory/ .
Popri nich sa utvárajú i pravidlá nároku, upravujúce ,,právo na pomoc,, pomoc sa tak stáva sociálnou kategóriou.
Z historického hľadiska je možné rozlíšiť 3 formy pri poskytovaní pomoci :
1)individuálnu, dobrovoľnú pomoc – poskytovanú súkr.osobami
2)sociálnu politiku – reprezentuje prístup štátu k pomoci občanom a je určená 2 faktormi: právom a peniazmi, má preventívny charakter
3)služby orientované na človeka – reprezentované najmä soc.prácou, zdrav.starostlivosťou, verej.vzdelávaním
Pomoc je teda u hľadiska príjemcu nevyhnutná, rozlišujeme 4 zákl.motívy :
a.súcit – primárna motivácia, snaha zmierniť utrpenie iných vyvoláva túžbu pomôcť
b.solidarita – predstava, že aj my sa môžeme dostať do situácie, kedy budeme potrebovať pomoc motivuje človeka, aby pomoc poskytol
c.láska k blížnemu – motivácia z náboženského hľadiska, v mnohých náukách predstavuje zákl.morálny princíp
d.ľudská dôstojnosť – človek humánny sa nesnaží zachovať si len vlastnú dôstojnosť, ale chráni aj dôstojnosť iných
Pomoc klienti charakterizujú ako rešpektujúcu, príjemnú a užitočnú aktivitu, ktorú realizujú v spolupráci so sociálnym pracovníkom.